História hradiska
Hradisko na návrší Molpíra, ktoré leží na východnom úpätí Malých Karpát bolo osídlené už v dávnych dobách. Hoci bol Molpír osídlený už v najstaršom praveku (mladšia doba kamenná), najviac nálezov pochádza zo staršej doby železnej, ktorú nazývame aj doba halštatská, podľa náleziska Hallstatt v Hornom Rakúsku (8.- 6. stor. pred Kr.). Z tohto obdobia pochádza aj toto hradisko, ktoré tu existovalo približne od 7. až do začiatku 6. storočia pred Kr. Ide o jedno z najvýznamnejších nálezísk tohto obdobia v strednej Európe. Na strategicky výhodnej polohe vrchu Molpír bolo odkryté významné a doposiaľ najväčšie spoločensko-hospodárske centrum ľudu východohalštatskej kultúry (na geografickom rozhraní kalenderberskej a lužickej kultúry). Hradisko mohlo mať v tom období odhadom 600-700 obyvateľov. Nálezy z Molpíra dokladajú, že išlo o dôležité mocensko-politické centrum s rozvinutým hospodárskym a kultovým (náboženským) životom.
Hradisko na Molpíre malo veľmi výhodnú strategickú polohu. Nachádzalo sa na križovatke obchodných ciest, kadiaľ viedla obchodná cesta spájajúca juhovýchodnú a severnú Európu. Bolo vybudované na diaľkovej ceste smerujúcej z juhovýchodoalpskej oblasti, ďalej popri Neziderskom jazere, cez bratislavskú bránu (hradný kopec), pozdĺž východného svahu Malých Karpát a pokračovala Považím ďalej na sever. Jablonický priesmyk zase umožňoval aj bezprostredné prepojenie Považia s Pomoravím.
Hradisko je zaujímavé i svojou veľkou rozlohou 12 ha. Ide o typ výšinného sídliska, ktoré sa po vybudovaní opevnenia stalo typickým obranným hradiskom. Poloha bola opevnená aj tromi priečnymi valmi. Neopevnený ostal iba strmý svah do údolia Hlboče. Molpír bol nesporne jedno z najväčších hradísk staršej doby železnej, a to nielen v rámci Slovenska, ale aj celej Karpatskej kotliny. Člení sa na tri časti – na 1. a 2. predhradie a na najvyššie položenú centrálnu časť, ktorú nazývame akropola. Táto bola preskúmaná takmer kompletne. Postupne tu boli odkryté viaceré objekty: pevnostný obvodový múr s dvomi bránami a s oválnou vežou na jednej jej vonkajšej časti, ďalej 62 stavieb (bývanie a remeselná činnosť), 7 pecí, kultové miesto a cisterna. Fortifikáciu hradiska tvoril kamenný múr široký 2 metre a zemný násyp s drevenou komorovou konštrukciou, široký tiež 2 m, ku ktorej boli z vnútornej strany pristavené tesne vedľa seba v jednom rade obydlia a výrobné objekty. Hradisko bolo ohraničené vonkajším opevnením, ktoré pozostávalo z kamenno-hlinitého valu, ktorý na určitých miestach vystriedal kamenný múr. Vstupná brána na akropolu mala šírku 2 m, po oboch jej stranách boli umiestnené veže s veľkosťou 2 x 4 m, ktorých výška pôvodne dosahovala približne 3 m. Obytné domy tvorili jednak zrubové ako i kolové stavby (tie mali steny vypletené prútmi a boli z oboch strán obmazané hlinou). Niektoré domy mali aj kamennú podmurovku. Prvý obranný múr bol postavený celkom pod úpätím a tiahol sa vedľa cesty, ktorá vedie popri dnešnom cintoríne. Druhý múr, tiahnuci sa stredom Molpíra, bol postavený iným spôsobom ako prvý. Z vnútornej i z vonkajšej strany bol postavený z kameňa, kým širšia stredná časť bola nasypaná z kameňa a hliny. Oba múry boli obranné. Pod vrcholom Molpíra sa nachádzajú zvyšky tretieho múru, ktorý tvoril vonkajšiu stenu vlastného hradiska, v ktorom bolo sídlo elitnej vrstvy obyvateľstva, ako i rozličné dielne na výrobu potrebných nástrojov, zbraní a iných nálezov dennej potreby. K prevratnému poznaniu života a zvyklostí obyvateľov Molpíra patrí objav základov svätyne s kamennými múrmi s tromi kamennými „oltármi“, ktoré interpretujeme ako obetné jamy. Konali sa tu pravdepodobne kultové obrady spojené s náboženským životom. Toto kultové miesto bolo pôvodne zastrešené. Jeho stena ležiaca smerom do areálu hradiska bola vytesaná do skaly. Svätyňa bola 20 m dlhá a 6 m široká. Okolo „oltárov“ ležali obetné predmety a tiež zvyšky ľudských kostí.
Veľkou nevýhodou hradiska bolo, že sa tu nenachádzal žiaden zdroj vody. Na zásobovanie obyvateľov vodou však slúžil blízky prameň Tomášek, ktorý sa nachádza neďaleko pod strmým svahom. Vodu na hradisku zachytávali tiež do cisterny vytesanej do skalného podložia, ktorá sa nachádzala na treťom nádvorí. Materiálna kultúra obyvateľov Molpíra bola vďaka kontaktom s blízkym i vzdialených okolím rôznorodá. Dokazujú to nájdené importy zo severoitalského a východoalpského prostredia, či už ide o rôzne ozdoby tela ako aj odevu, šperky, zbrane a súčasti výzbroje. Bojovníci boli aj jazdcami na koni, preto neprekvapujú ani konské postroje, najmä zubadlá ako i jeho súčasti (prevliečky a faléry). Dôležité je zdôrazniť, že veľká koncentrácia týchto mimoriadnych nálezov poukazuje na fakt, že Molpír bol osídlený privilegovanou skupinou obyvateľstva s vysokým sociálnym postavením. Väčšina nálezov bola vyrobená prevažne z bronzu alebo zo železa, tiež z opracovaných zvieracích kostí, parohoviny, kameňa. Ozdoby sa vyrábali niekedy aj z jantáru a skla. Ide predovšetkým o rôzne šperky a súčasti odevu, nástroje, náradie, ale i súčasti výzbroje a konského postroja, bronzové a hlinené nádoby ako i veľké množstvo predmetov dennej potreby z hliny, napríklad prasleny, tkáčske závažia a kultové predmety, tzv. idoly.
Zánik hradiska sa spája s katastrofou, ktorá spôsobila jeho náhly koniec. V dôsledku toho sa zachovalo množstvo predmetov dennej potreby a inventára obydlí, ktoré nám do istej miery naskytujú pohľad do bežného života obyvateľov hradiska. Z náleziska pochádza aj veľké množstvo bronzových hrotov šípov tzv. skýtskeho typu, ktoré používali jazdecko-nomádske skupiny obyvateľov z východokarpatskej oblasti. Prvé zmienky o archeologickom bádaní na Molpíre siahajú do 19. storočia. Ako prvý sa o túto vzácnu archeologickú lokalitu zaujímal miestny farár Ferdinand Sándorfi, ktorý svoje nálezy aj publikoval. V dvadsiatych rokoch 20.storočia sa v skúmaní na Molpíre rozhodol pokračovať Štefan Janšák a v nadchádzajúcom období i ďalší bádatelia. Prvý systematický výskum hradiska realizoval Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v rokoch 1963-71 pod vedením Mikuláša a Sigrid Dušekových. Počas tohto obdobia sa vykonával rozsiahly plošný odkryv hradiska, kedy sa preskúmala podstatná časť tretieho nádvoria a menšia časť druhého predhradia.
Obnovený archeologický výskum v roku 2008 pod vedením S. Stegmann-Rajtárovej doložil okrem osídlenia v staršej dobe železnej (halštatskej) aj osídlenie v mladšej dobe železnej (Kelti), ako aj vo včasnom stredoveku (Slovania). Cieľom overovacieho výskumu preto bolo detailnejšie rozpoznať stratigrafiu na lokalite a definovať jednotlivé obdobia osídlenia. Presná dokumentácia sídliskových štruktúr nám umožnila vytvoriť si obraz o vývoji osídlenia a bohatý nálezový material nám celkove priblížil život obyvateľov na hradisku. Už obmedzený rozsah terénnych prác jednoznačne potvrdil, že ide o významné miesto, ktoré je na základe unikátnych nálezov dôležité nielen pre Slovensko, ale aj pre celú strednú Európu. Práve v období formovania sa staršej doby železnej dochádzalo k prvému kultúrnemu zjednoteniu stredoeurópskej oblasti (vznik halštatskej kultúry), ktorého súčasťou bolo aj územie západného Slovenska. V roku 1965 bolo toto významné archeologické nálezisko vyhlásené za kultúrnu pamiatku a v roku 1990 za národnú kultúrnu pamiatku.